Väzenský psychológ - rozhovor

Zamestnanci väzníc-ľudovo bacharovi to nemajú jednoduché, nech sa jedná o strážne, pracovníkov eskorty, vodiča, vychovávateľov alebo špecialistu. Jedným zo špecialistov je psychológ.


Počet väzníc v našej republike je priamo úmerný počtu psychiatrov, ktorí v nich pôsobia

pracujú tam spolu s ďalšími špecialistami (očný lekár, gynekológ a pod) len externe. Veľmi úzko spolupracuje s väzenským psychológom, ktorý je na rozdiel od psychiatra zamestnancom väznice "v uniforme," čiže s patričnou hodností a je súčasťou tímu špecialistov - pedagóg, sociálna pracovníčka. Externé väzenský psychiater je väčšinou lekár s dlhoročnou praxou, otesaná stovkami najrôznejších pacientov s tisíckami príbehov, osudov, problémov, ktorý príliš nevníma rozdiel medzi "civilným" a odsúdeným pacientom.

Čo na to jeden z nich - väzenský psychológ

Pavle, ako sa psychológ stane väzenským cvokař? Ja osobne som krátko po absolutóriu narazil na inzerát v novinách, ktorý mne doslova udrel do očí tým, že práve väznice (!) Hľadá psychológa. Prihlásil som sa, priznám sa, zo zvedavosti, kvôli dobrodružstvo, výnimočnosti prostredie, určité prestíži, atraktivite - a lákavé výške platu. Už som sa videl, ako za mnou prichádzajú davy zkroušených nešťastníkov na pokraji zúfalstva, ktoré ja pomáham napraviť a odchádzajú s úsmevom, vrátení do života. Videl som desiatky ďakovných listov ... namiesto toho som po niekoľkých mesiacoch bol zkroušeným nešťastníkov já. Nehľadiac na ponurosťou, stereotypnosť prostredí som zistil, že väčšina odsúdených sú notorickí skúsení kriminálnici, ktorí nepotrebujú pomoc psychológa, ale z môjho pohľadu (humánnosť nehumánnost) každé ráno pár poriadnych faciek. Niektorí sa k psychológovi hlásili preto, aby si zo mňa robili srandu, testovali si mne - ako napokon každého nového "ksichtu" vo väznici a ja im na tie ich vymyslené frajeřinky skočil, takže som čoskoro bol na smiech celému lágra. Časť odsúdených mne naozaj potrebovala, prekvapilo mne, že bytostne neprijímajú svoje odsúdenie ani za tie najhoršie zločiny, odmietajú vinu, odňatia slobody vnímajú ako krivdu, naozaj sú presvedčení, že za ich skutky môže niekto iný. Niektorí naopak sa zosype preto, že si vyčítajú aj to čo neurobili , ťažko znášajú prostredia väznice, bojí sa o budúcnosť, bojí sa návratu domov, reakcie okolia, trpia pocitom, že zkazili život sebe i celej rodine, nevidí žiadnu perspektívu.

I "cvokař" je iba človek!

Áno a ako psychológa fungujúceho na klinike, liečebno alebo v poradni by nikoho nenapadlo sa mne pýtať na čokoľvek, čo sa týka mojej práce. Pre niekoho je vážnou situáciou nezvládateľné pubertálnej dieťa, odchod partnera, dlhy, strata zamestnania a podobne. Problémy, ktoré má každý z nás, len ich vnímame a vieme alebo nevieme riešiť. Na tom nie je nič zaujímavého. Ak pracuješ vo väznici, okolie ťa vníma proste ako bacharov, takže musíš čeliť spúste naivných až přiblblých otázok. V čase keď som ako väzenský psychológ začínal a často musel použiť prvú autopsychologickou pomoc - to bolo veľmi nepríjemné a známym som sa doslova vyhýbal. Keď som bol po nejakom čase uznaný nezaujímavým, pretože som sa s nimi nechcel a nemohol o svojej práci baviť, všetko sa vrátilo do normálu. Navyše som bol profesne zaskočený. V "civile" jsi súčasťou prevažujúci množiny ľudí a môžeš alebo máš rovnaké problémy ako ostatné, čo si uvedomíš práve v tak odlišnom prostredí akým väznice je. Tam sú problémy celkom odlišné, nečekáš je, sú iného kalibru, nepoznáš je, nemáš s nimi žiadne skúsenosti. Ak môžeš, utekáš si doplniť vzdelanie o nejaký odbor špeciálnej psychológie. Nejhektičtější práce - tiež značne vyčerpávajúce, márna a zbytočne represívne, pretože títo ľudia majú väčšinou nariadenej ústavnej liečby až po výkone trestu - je s feťák, gembler, alkoholikov, fajčiarov a inými závislákov. Keď prežívajú Detoxikácia, sú v tú chvíľu schopní naozaj čohokoľvek. V takýchto situáciách si pripadám skôr ako krotitel divej zveri. Tieto pracovné kotrmelce sa osobitne spočiatku veľa odrážali v mojom osobnom živote. V poradni vieš, koľko a akých ľudí máš objednané, vo väznici koľkokrát nevieš čo sa stane za pol hodiny. Je veľmi, veľmi ťažké naučiť sa za bránou väznice myslieť na obyčajné človeka veci a naopak vo väznici úplne vypustiť z hlavy svoj vlastný život, rodinu ...

Ako ťa tak počúvam, pýtam sa či je na tvojej práci vôbec niečo pozitívne?

Ale áno! Ak neutečeš a zvykneš si, naučíš sa tým ľuďom rozumieť, prokoukneš všetky ich stále nové fígle, sžiješ sa s nimi, zrazu vieš ako na ne a začne ťa ta nestereotypná pestrá práca baviť. Přistihneš sa na dovolenke, že myslíš na odsúdeného MN jestli zase nespolknul lyžicu a jestli tomu pacholkovi JP konečne prišla manželka na návštevu a že pepani už neuvidím, pretože ide v pondelok domov ... Navyše získaš prax na nezaplatenie! Spoznáš, že život má viac podôb ako si tušila, vidíš ho z iných uhlov, vážíš si všetkého čo máš, tak nejako si vychutnáváš každý deň, to čo ťa predtým vytáčelo je naraz maličkosť nehodna tvojej pozornosti. Naučíš sa aj najhoršie životné situáciu brať s nadhľadom. Keď sa dajme tomu po štyroch rokoch ozve nesmelé klopanie na dvere tvojej kancelárie, objaví sa dvoumetrovej potetovanej frajer, ktorému končí trest, podáva ti ruku a rozpačito procede: sa majte, ste dobrý a položí na stôl vlastnoručne vyrezané krabičku s venovaním, je to fajn pocit. Na druhú stranu viac je tých, ktorí na teba revú: ja si ťa ty ču .... vonku nájdem!
Prešla ti rukami veľa ľudí, ťažko pochopiteľných príbehov, nešťastie i dobrých koncov, máš nejaký prípad, na ktorý nejde zabudnúť?

Ťažko sa zabúda hlavne na negatívne príbehy, na osobnosti s tak pokrivenými charaktermi, s ktorými sa pipláš, občas máš pocit, že sa už, už podarilo vykresať z nich niečo dobré, vrátiť sa do života, ale nejde to. Oni už nevedia alebo nechcú žiť tak, čomu my hovoríme normálne, vlastne ani nestojí o moju pomoc, ich životným cieľom je prežiť trest "na tvrdo," vrátiť sa k zaběhnutému spôsobu života a nenechať sa chytiť. Nesmieš si nič vyčítať, klásť si za vinu, že si mohla pre nich urobiť viac - zbláznila by ses, ale zabudnúť nejde. Časom otupíš, začneš jednotlivé prípady rozlišovať na nenapraviteľných recidivistov, nešťastníkov, zúfalca a tých, ktorí spáchali trestný čin z nedbanlivosti. Niektoré prípady ťa donúti zamyslieť sa a uvedomiť si ako ľahko sa môžeš preklopiť na druhú stranu mreží. Niektorí odsúdení dostanú za odmenu prerušenie výkonu trestu na rôznu dobu a tie sa v noci budis s obavou, či sa vráti. Cítiš zodpovednosť, pretože si mu to prerušenie odporučil. Převaluješ sa v posteli, v duchu si přehráváš rozhovory, rozebíráš jeho minulosť, osobnosť, výsledky psychologických testov, trestnú činnosť, rodinné zázemie. Jeden sa mi nevrátil. Keď ho po niekoľkých dňoch priviezli späť, málem som sa neudržal.

Tenká hranica medzi slobodou a väzením

Rád spomínam na muža, hovorme mu Petr, ktorý bol odsúdený "na tvrdo," ale nebol vo väzení ani deň. Celý život dodržiaval zákony, predpisy, nevedel čo je to pokuta, vzorne sa staral o rodinu, o starnúcich rodičov, každému pomáhal. je veľmi vzdelaný a uznávaný odborník. Krátko po "novembri" bol prepustený z práce - navyše protizákonne, manželka mala ťažkú nehodu, po troch mesiacoch liečby zomrela. Pavlovi zostali dlhy a dospievajúce deti.

Požičal si nemalú sumu peňazí a začal podnikať sám

drel ako kôň aby obe nezavineným záväzkom. Začalo sa mu dariť, ale stal sa obeťou Ukrajincov, ktorí si pravidelne brali "výpalné." S mučivým strachom chodil do svojho podniku i domov-jestli tam na neho nečakajú. Bál sa o deti, bál sa, že nezvládne dlhy splatiť, že si ho ľudia prestanú vážiť nemohol sa zmieriť s tým čo sa jemu všetko prihodilo, bál sa reakcie detí, ktoré sa ťažko vyrovnávali so stratou mamičky, preto im o svojich problémoch nepovedal, nakoniec sa zrútil. Po troch mesiacoch v psychiatrickej liečebni (kde som bol na praxi) ho čakala ďalšia rana.

Doma našiel list od detí, ktoré medzitým dospeli

Odsťahoval sa s tým, že s podvodníkom a luhárom žiť nemôžu a trestné oznámenie, že neoprávnene poberal prídavky na deti - v čase medzi haváriou a smrťou manželky.

Napriek tomu, že je v určenej lehote vrátil, bol podmienečne odsúdený! Nemal silu sa odvolávať, snažil sa zúfalo nájsť prácu, ale všade chceli výpis z registra trestov ... Nakoniec nemal ani na nájomné, byt, ktorý bol privatizovaný nový majiteľ s dlhom predal a Pavel si požičal ďalšie peniaze aby si mohol prenajať iné bývanie. Bral akúkoľvek brigádu, pracoval na dohodu, nechcel už zažiť to poníženie: "viete, je to len formalita, ale potrebujeme výpis z registra trestov." S pomocou psychiatra a psychológa sa mu darilo situáciu zvládať, dokonca sa k nemu - po zásahu odborníkov - vrátili deti.

To mu dalo silu bojovať ďalej.

Avšak po nejakom čase čelil ďalšiemu obvineniu. Jeho bývalí spoločníci sa vrátili a podali na Pavla trestné oznámenie pre spreneveru, dlhy, ktoré za ne zaplatil požadovali znova! Keby nebolo detí, ktoré mali len jeho a chorých starí rodičia, vzal by si život.

Tak dlho meškali s odvolaním až o jeden deň prošvihnul termín

Rovnako nemal proti čomu odvolať, dlhy za spoločníkov splatil, ale nemohol to dokázať. Keďže išlo o veľkú sumu a bol v podmienke, bol odsúdený na rok a pol do väzenia. Dá sa povedať, že žil dvojaký život. Rodina, susedia, známi, priatelia ani spolupracovníci nič nevedeli - a nevie dodnes. Váži si ho a majú ho radi. Pavlovi občas zatrnulo, treba pri obchodnom rokovaní si hovoril: vy vlastne jednáte s váženým odborníkom stredného veku a zároveň s odsúdeným podvodníkom, nezaslúžim si aby ste sa so mnou bavili ... Muselo sa mu žiť hrozne, nemohol sa nikomu zveriť, bál sa exekútorov, hanby, všetky písomnosti starostlivo skrýval, na právnikov nemal. Začal život brať ako jednu veľkú krivdu.

Mal hroznú a reálnu perspektívu: nástup do výkonu trestu

A mal cvokař, na ktorého to všetko raz vybalil. Ten cvokař som bol ja. S kamarátom právnikom sme dosiahli obnovy súdu, zrušenie pôvodného trestu uloženého neoprávnene, zníženie a premeny druhého trestu na podmienku. Pavel síce platí dlhy, ktoré nemá, je odsúdený za niečo čo neurobil, ale je z neho iný človek - miesto plánovanie samovraždy sa chystá na rolu dedka. Tak treba tohle nezabudneš, už preto, že Pavel je naozaj dobrý človek, dobrý kamarát, ktorý mi plne dôveruje a za ktorého stojí zato sa postaviť.


Zdieľajte tento článok prostredníctvom sociálnych sietí: